Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Zvolenskí PLASTERY o sebe prvýkrát dali vedieť v roku 2016, vtedy na ploche EP, a v októbri do sveta pustili svoj debutový album. Nielen digitálne, ale aj vo vkusnom digipackovom vyhotovení, síce na vlastné triko, ale ako lisované CD, čo je mne osobne sympatické a prípadný ošomrávač zo sekty „možno keby to bolo na vinyle...“ zase nemusí siahať do kešene. Omáčku okolo kapely (vznik etc.) nájdete v predošlej recenzii, prejdem teda k veci. Nový materiál má 13 skladieb, dve záverečné sú v zásade bonusy, keďže vyšli aj samostatne ako single. Tomu sa veľmi čudovať netreba, podrobnosti nižšie.
Veľa z toho, čo som napísal do recenzie na prvú nahrávku, platí u PLASTERY naďalej. Hrajú death metal a rozhodne sa nesnažia tento žáner modernizovať. Oboma nohami aj všetkými ostatnými končatinami sú ukotvení hlboko v 90. rokoch. Skladby budujú klasicky, najdlhšie majú zhruba k štyrom minútam a nájdu sa aj kúsky so stopážou ledva polovičnou. Tempá sú prevažne rezké, od vlastne punkových po agresívne klepačky. Nehrá sa tu technicky náročná hudba, prednosť dostáva priamočiarosť a energia. „Krása v jednoduchosti“ niektorých momentov odkazuje až do praveku kovu smrti. Občas je to vyslovene „základný death metal“, resp. pravek extrémnych žánrov, kedy sa ich tvorcovia do zložitejších akcií radšej nepúšťali.
V tomto by som videl zámer, hudobníci sú to šikovní, basák je o.i. koncertným členom CEREMONY OF SILENCE a k hraniu ich hudby sotva možno postaviť nejakého šuflikanta. A treba dodať aj to, že popri nenáročných, prípadne genericky oldschoolových pasážach dokážu PLASTERY prísť s chytľavým motívom, zaujímavou melódiou či momentom, ktorý mi zo všetkého najviac pripomenul „xylofónový“ HC/punk fínskej legendy HC ANDERSEN. Skrátka death metal pre pamätníkov, oživený odskokmi k punku, grindu a v pasážach s vrieskavejším vokálom alebo zavýjajúcou gitaru hádam aj k bubáckemu metalu. Ku kovu smrti sa tu ani nepristupuje s nejakou veľkou vážnosťou, texty, neraz napísané príbehovou formou, sú prevažne z oblasti veselých gore historiek a veršovačiek, pričom „Papek v hlave“ vyznieva v porovnaní s prevažujúcimi textami v angličtine vyslovene minimalisticky.
PLASTERY sú najzaujímavejší v dravých, rýchlych momentoch a tam, kde nutné metalové minimum oživujú o bohatšie riffy a harmónie. Tak či onak je možné, že najviac sa vám do pamäti vryjú práve „bonusovky“. V „Area 51“ hosťujú MARTUROS, neviem či všetci, určite speváčka Maggee, ktorej dravý vokál a heavy/thrashový hudobný podklad vytvára šťavnatý duet s growlovým kovom smrti. Pri záverečnej „Černozem“ som mal najprv pocit, že tam kapela omylom prihodila niečo od ČAD, pretože znie úplne ako svätojurskí z čias predtým, než z nich médiá pre laickú verejnosť urobili najzásadnejší pojem slovenského metalu. Teda poriadna metal/crustová agresívna paľba, atmosféra jedna k jednej, vokál vlastne tiež a text je poskladaný zo všetkých „čadských“ atribútov. Vo výsledku je táto pocta kapele „viac ČAD než ČAD samotní“, ale skladby ako šiesta v poradí „Plastery“ sú rovnako dobré a čím viac CD počúvam, tým istejší som si tým, že sa k nemu z času na čas vrátim.
Klasický death metal „pre pamätníkov“ (nič iné ani nechce byť), miestami fakt archaický, ale príjemný zvuk, viacero zaujímavých nápadov a chytľavých momentov ho nad nezáživný priemer povytiahnu.
1. Plastery Demon
2. Brainfest Safari
3. Long Fall to the Grave
4. They Say This Mansion's Haunted
5. Papek v Hlave
6. Plastery
7. Dead Songster
8. Forest Full of Bloody Grills
9. My Dear Graveyard
10. Real Halloween
11. Neverest
12. Area 51
13. Černozem
STEVEN WILSON - Presents Intrigue: Progressive Sounds In UK Alternative Music 1979-89
4 disky. 58 skladieb. 75-stranový booklet. Len CD a LP, žiaden streaming. Steven Wilson sa vybral zboriť mýtus, že 80’s boli umeleckou pustinou: Od THE CURE a JOY DIVISION po zabudnuté britské spolky, funguje to na ploche vyše 5 hodín. Povinné počúvanie!
Dobre to robí táto švédska superskupina. Melodický death metal vo veľmi prístupnej, niekto by zbytočne hanlivo povedal kolovrátkovej, forme. Na druhom albume v ešte zrelšej a lepšej podobe. Teším sa na ich tohtoročné koncerty!
Daniel Cavanagh asi chtěl stvořit Anathemovské album, ale utopil se v klišé. Příjemně to odsýpá a zvuk i provedení se dají těžko kritizovat, ale je to tak nepůvodní a otřepané, že to úplně kazí emoce, které by jinak určitě fungovaly. Sem se vracet nebudu.
Rumunský doom metal s hlasem tak hlubokým, že i basa je proti němu mandolína. O to výraznější je, když mu do duetu hraje flétna. Jde ovšem o kvalitní nahrávku, kapelník svého času bubnoval u SHAPE OF DESPAIR a lecčemu se tam přiučil.
Hezky uchopil Mark Tremonti nové album. Často jako by dominantně riffující kytara sváděla souboj s jeho přesvědčivým vokálem. Důrazné a současně melodické album, které je možno definovat jednoduchým konstatováním - moderní a přesto klasický heavy metal.
Tohle album ukazuje, že zřejmě nejen samotná skupina, ale i vlastní jednoduše melodický deathmetalový styl se zdá značně vyčerpaný, alespoň pokud se dělá takto klišovitě, jako to předvádí současní THE BLACK DAHLIA MURDER. Hodně vlažné je to.
Obávám se, že tohle je jediná filmová verze Homéra, kterou jsem potřeboval vidět. Není bez chyb, ale tahle pomalá, temná a rozbolavělá věc dokáže zasáhnout na komoru. I proto, že vysekaný Ralph Fiennes je dokonalý Odysseus. Komorní drama o vině a PTSD.